I feel good

Tak sa to podarilo. Dosiahla som váhu, o ktorej si myslím, že je pre mňa ideálna, a darí sa mi ju udržiavať. Trvalo to zhruba päť mesiacov. Žiadna diéta, iba pravidelná strava v menších dávkach. Po piatej koniec s jedlom. A cvičenie - prinútiť sa aspoň trikrát do týždňa. Niekedy som sa ani nútiť nemusela, ale telíčku sa chcelo. Olga Šípková je môj guru.
Trvalo to dlho, ale nevadí. Možno aj preto, že raz za čas som sa nebránila nejakej výdatnej grilovačke alebo inej hostine s priateľmi a dobre som sa najedla večer. Človek nemôže iba strádať ale si aj dopriať nejakú tú radosť do života. Objavila som aj čaro a hlavne kvality vysokopercentnej čokolády. A priebežne som sa odmeňovala za každý malý úspech.
Prestala som jesť keksíky a hovadiny v práci, aj tak ma nezachránili pred pracovnou otravou alebo nudou. Jedlo nie je zdroj útechy ani východisko z krízy. Jedlo je pôžitok. Pôžitky treba užívať v malých dávkach, inak sa ich človek presýti. A prestanú byť pôžitkami.
Ľudia čo ma vidia po dlhšom čase mi hovoria, že som schudla. A ako! Prikyvujem a usmievam sa. Teší ma to. Tuším prvkýrát v živote sa cítim vo vlastnom telíčku dobre.
Jaj a Hennes a Mauritz mali pre mňa opäť o číslo menšie nohavice. :-D

Vivat šoping!

Zlá nálada, splín a iné podivné veci sa dostavili. Nuž som sa teda vybrala na nákupy. Baby hovorili, že je to super a spoľahlivo to zaháňa depky. Vzala som to zľahka - v pondelok večer, určite nebude plno, povedala som si a šla som.
A zázrak! Veruže, o dve hodinky som odchádzala o pár peňazí ľahšia ale zato splín bol preč a v taške sa hompáľali zbrusu nové kúsky biznis šik handier pre biznis čik. A hlavne - všetky boli O ČÍSLO MENŠIE!! Rozkošný pocit.
Milujem Hennes a Mauritza.

Stopka

Prestala som strácať kilá. Nerozumiem tomu, jem tak málo ako predtým, cvičím ešte viac. Je na to niekoľko teórií, od "to sa stáva, že sa to po čase zastaví, ono zas začne ubúdať" až po tú čo sa mi páči najviac - "cvičením sa tuky menia na svaly a tie sú ťažšie. Dôležitý je objem pása." No to je pravda. Začínajú mi padať všetky nohavice, nemám si čo obliecť. Nosím iba sukne a jedny nohavice, ktoré som si kúpila už po schudnutí a aj tak potrebujem opasok. Trochu ma to rozčuľuje, lebo sa mi nechce kupovať nové handry. Nejak som na to nemyslela.
No dobre, v skutočnosti je to príjemný pocit. Včera som sa v obchode vpratala do nohavíc o číslo menších ako nosievam. Je to víťazstvo. Čoskoro si nejaké nové pekné a o číslo menšie zakúpim.
Začala som mať radosť z pohybu. Je to pre mňa nový pocit. Teším sa z každej prechádzky a baví ma doma poskakovať pred telkou. To budú asi tie endorfíny. Okrem toho objavujem nové časti mesta a lesov v jeho okolí. Teším sa z pekného počasia. Slnko mi svieti do tváre a ja chodím a chodím.
Zaujímavé je, že ešte ani raz ma neprepadol skutočne silný pocit v zmysle - kašlem na to, idem zblajznúť celú čokoládu, toto hladovanie ma už nebaví. Netuším čím to je. Asi by mi už bolo ľúto toľkej námahy. Skôr sa musím začať učiť povoľovať si a odmeňovať sa. No nič, po dosiahnutí istej magickej hranice počtu kilogramov som si nasľubovala PIZZU. Už sa na ňu teším. Ešte dve kilá.

Pražský diétny brejk

No dobre, dala som si nakladaný hermelín. Jeden, slovom jeden. Za odmenu, namiesto pizze, ktorú som si naplánovala po mesiaci zdravého života. A to ani nebol bohvieako odležaný.
Normálne sa pri návšteve Prahy nerozpakujem a tlačím hermelínky a iné strašne nezdravé dobroty, zapíjam ich pivom, prípadne ak som na konferencii zbodnem všetko čo vidím na konferenčných rautoch a počas kávových brejkov.
Ale toto bol takmer odriekací trip. Sesternica, ktorá normálne je veľmi zdravo a často je na všelijakých hladovkách a fastoch, teraz nezriadene tlačila do seba chlieb, syry, údeniny a zákusky. Konferencia, na ktorej som sa zúčastnila, bola neskutočná snobáreň v nóbl hoteli, čo znamenalo neustály prísun rôznych koláčikov počas prestávok na kávu a bohaté švédske stoly cez obed. Najhoršia bola konferenčná chľastačka, kde boli tri miestnosti plné krevetových koktajlov, syrových mís, košíčkov plnených rôznymi penami nasladko a naslano, teplý bufet, studené šaláty, sladkosti, čokoládová pena - no proste nočná mora pre chudnúceho človeka. Snažila som sa okolo toho brusliť ako som najlepšie vedela. Nedotkla som sa ani jedného koláčika alebo inej sladkosti počas celých dvoch dní konferencie. Cez obedy som išla po šalátoch a ľahkých jedlách, žiadne predjedlo, žiadna polievka, žiadny dezert. Na konferenčnej chľastačke som si dala šalát, ochutnala trochu syrov a potom sa držala ovocíčka, hlavne ananásu, a obrátených bielych strikov. Ak som bola večer v krčme, dala som si maximálne tri malé pivá. A ten jeden hermelín. No proste balans na ostrí noža.
Docela dosť som chodila. Venčili sme psa. Poflakovala som sa po Petříne, Hradčanoch, Malej strane, Kampe a centre. Chodila peši na piate poschodie každý deň.
Mala som z toho dobrý pocit. Aj keď mi bolo celý čas nejak smutno.

Pokánie

sa nekonalo. Fakt som si koktejly užila. Akurát, že v pondelok ráno som mala presne toľko kíl ako minulý pondelok ráno a ešte polkilo navyše. Ako keby minulý týždeň ani nebol. Škoda ho. Ale asi som zabudla na rôzne cykly, ktoré má ženské telíčko. Človek musí pri diéte byť aj matematik, prípadne astronóm-amatér, ak chce zobrať do úvahy aj fázy mesiaca, počas ktorých kilá pribúdajú alebo odbúdajú inak. Velice zložitý proces toto chudnutie.
No nič, dnes ráno to už začalo klesať, tak dúfam, že koktejlové kilá za chvíľu zmiznú do nenávratna. Aspoň kým sa nedostanem k tomu nakladanému hermelínu, čo som si nasľubovala na budúci týždeň. Za odmenu. Tak.
Bol to trochu krízový pondelok, aj dohovoriť som si musela - nech vytrvám a nevzdám to, ale nový životný štýl zatiaľ nepopustil, dobre je. Musela som si dať trochu pauzu, nevládala som cvičiť, niekedy musí byť človek na seba dobrý. Teraz prišla tá chvíľa. Včera som sa pokúsila eróbikovať, ale šlo to hoooodne ztuha. Dnes to už bolo v pohode. Myslím, že mám dobrý život.

Kalorické bombardovanie

Celý týždeň som bola dobručká. Pekne som papala, nežrala, po večeri okolo piatej už nič, trikrát do týždňa cvičila, veľa chodila. Začala som jesť "normálne obedy" - teda to čo by sa dalo nazvať normálna nežracia porcia a nie diétna hladovacia. Viete čo myslím. Večere ľahké. Ani som nad tým moc neuvažovala, snažím sa to proste začleniť do bežného života. Aby to nebola diéta ale životný štýl. Ehm...
Aj pu-erh mi začína chutiť miesto rannej kávy. Teda čajoví puristi by sa pohoršili nad prísadami maté a kvetmi slnečnice a nevädzy. Ale tá pekná vôňa stojí za to.
Tak som si teda večera povolila kobercové bombardovanie kalorickými nápojmi. Kamarát oslavoval Kristove roky a vrámci členstva v nejakom snobskom klube mohol pri tejto príležitosti minúť kopu prachov v miestnej kotejlovej snobárni. S odhodlaním sme sa vrhli na ochutnávanie všetkých miešaných drinkov čo mali v menu. Začala som mojitom, mám ho fakt rada, aj keď je to hlavne letný drink. Nemá to nič spoločné so súčasnou módou všetkých slepíc vysedávajúcich v koktajlových baroch každý víkend. Kombinácia mäty, rumu, limety a ľadovej drte je proste fakt mňam. Nuž ale človek si musí rozširovať obzory. Takže ešte padli zaradom gimlet, frozen pineapple mint a mango daiquiri. Aby toho nebolo málo, ľudia si dali ešte carpaccio a ja ako bývalá vegetariánka na diéte som šla skôr po prosciutte s melónom. Síce doniesli červený namiesto žltého a šunka bola málo vysušená, ale inak to bolo dobré. Zjedla som len tretinu porcie, aby som to neprehnala a potom som sa venovala už len ovociu vo všetkých formách, tekutej aj tuhej, lebo ako protiobjednávku k syrovému a údeninovému výberu ostatných som si dala ovocný tanier. Toľko k ovocnému cukru za jeden večer. O kalóriách radšej nebudem rozmýšľať. No čo už, raz za čas si človek musí dopriať nejaký hriešik, inak by život bol nudný.
A dnes pekne naspäť k tukožravke.

The first thing you lose on a diet is your sense of humor

Chudnem. Bez srandy. Jem malé porcie, samé zdravé veci, v pravidelných intervaloch. Úplne vážne. Dodržujem pitný režim, nepijem kávu, iba zelený čaj, najnovšie Pu-Erh Fit čo som dostala do daru. Srmtko-vážko. Cvičím aerobik, trikrát do týždňa, ak nie, tak aspoň chodím - z práce, do práce, cez obed, všade. Pokúsila som sa aj o pilates. Žiadna sranda. Nežeriem, vychutnávam. Nevečeriam v obľúbených reštauráciách a krčmách, venujem sa iba prázdnym kalóriám v alkohole, ale ani to už nie je bohvieaká zábava.
Z nejakého dôvodu ma to baví a prináša mi to radosť. Fakt vážne.