15. deň: I'm in shape - Round is a shape, isn't it?

Rebelská nálada. Som sa cez víkend vyslovene rozožrala. Zlenivela. Motivácia vyfučala. Alkohol mi znovu zachutil. Katastrofa. Nový pracovný týždeň predo mnou. Ešte že má len štyri dni.
To akože jeden hnusný pomarančový jogurt ma má dostať cez celý deň až k obedu? Keď na mňa ustavične kolegovia vznášajú nezmyselné požiadavky a nútia ma pracovať? Achjoachjoachjo. Musela som otvoriť ten balíček sušených jabĺk, inak sa nedalo. Takmer som začala hľadať nejaké keksíky Manner. Kupodivu na toho čokoládového zajaca plneného lentilkami čo mám v zásuvke už od Veľkej noci zatiaľ neprišlo. Sušené jablká. Človek fakt nemôže žiť iba na zelenom a ovocnom čaji pol dňa!
V takejto nálade som sa vybrala na obed do českej pivnice, ktorú vlastnia Japonci. Katastrofálne miesto, kde pijeme po večeroch pivo a jeme nakladaný hermelín. Vyprážaný syr s tatárkou. Plný tanier ryže s kuracím mäsom šmrncnutý východoázijskou kuchyňou. Soté v zemiakovej placke. Je jasné, čo je to za prostredie a aké asociácie v človeku môže vyvolať. Preto to malé pivo k obedu. Preto tá kapustnica a rizoto s kuracím mäsom na čínsky spôsob. Našťastie vrámci obedového menu toho aspoň bola menšia porcia. Eh.
Vrámci rebelskej nálady som komunikovala s priateľmi a tí mi rozprávali o jednej hospode v Prahe, kde majú výborný nakladaný hermelín a dobré pivko. Diéta, ktorú som sa pokúšala utopiť už cez obed v malom pive, povedala definitívne zbohom, keď mi kvapla na klávesnicu prvá slinka. Po práci sme skončili s kamarátom na hermelíne a pive. Viac to rozmazávať nebudem.

14. deň: Blessed are those who hunger and thirst, for they are sticking to their diets

Tak. A dosť. Naspäť k diéte! Stačilo prejedania! Chľastu! Fuj. Hanbi sa. Naspäť k dlhým nudným dňom plným zdravého jedla v malých množstvách a úmorného cvičenia. Odriekania, hladu a smädu. Tak.
A na raňajky plátok suchého chleba so syrom. Starým a oschnutým.
A upratovať budeš, celý víkend si nepohla ani prstom! Čo celý víkend! Celý týždeň! Čo je s upratovacím plánom?!?
Fúúúha, moja vnútorná matka na mňa nakričala až som sa chcela rozplakať. Lenže to prestalo pomáhať už dávno, ešte v detstve som aj tak musela povysávať. Pekne som si zobrala handru a kýbel a vypulírovala celú kuchyňu. No, vlastne kuchynskú linku, ktorá je fakticky umiestnená v obývačke. Veľmi som sa nepretrhla, medzitým som si pozrela Priateľov aj Michaela Palina v Tibete. Ako v detstve, keď som niečo dostala príkazom. Z niektorých vecí človek nikdy nevyrastie? Hlavne že máme čisto. Aj som povysávala, aj poumývala podlahu. Na obed len ľahký šalát čo zostal z minulého víkendu a ešte som ho celú sobotu vláčila v ruxaku. Ale nevyzeral ani nechutil zle. S trochou cestovín. A so strúhanou nivou. Just.
Boooože ako človek musí so sebou vybojovať tieto malé vojny.
Ďalšiu som vybojovala keď som sa nútila trochu si zacvičiť. A dojedla som zbytok šalátu, vlastne som z neho povyberala cestoviny. A tým skončil diétny deň.
Šla som do krčmy a dala si tri malé pivá. Tak. No dobre dobre, tam aj naspäť som išla peši. Je to asi 12 minút.

13. deň: Seize the moment. Remember all those women on the Titanic who waved off the dessert cart.

Ráno som cítila prudké výčitky svedomia, ale kocovina bola silnejšia. K tomu sa beštie chlpaté rozhodli ma za môj poklesok potrestať. Od skorého rána sa naháňali ako besné po celom byte, rachotali so všetkým čo im prišlo do cesty a najobľúbenejší adrenalín zo všetkých bol, keď bežali okolo, jedným mohutným skokom na mňa z celej sily dupli a zas bežali ďalej. No proste malé satany vypustené z pekla. Keď som zavrela dvere na spálni, posadili sa pred ne a jačali čo im hrdlo stačilo. Mňau-MŇAUUUU. MŇAU-MŇAUUU. Ako sirény.
Pochopila som, že to nikam nevedie a nemá cenu s tým ďalej bojovať a už na obed som vstala. Bola som skalopevne rozhodnutá celý deň zostať doma, držať očistnú pôstnu hladovku, cvičiť a kajať sa a rozjímať nad svojím pokleskom. Lenže moji drahí kamaráti mi začali vypisovať smsky z pikniku, podrobne mi opisovať, ako sa majú dobre, čo všetko už vypili a zjedli a čo všetko sa už mína, a ak rýchlo neprídem tak už to neuvidím. Usúdila som, že výlet na čerstvý vzduch mi urobí dobre a ak pôjdem za nimi cez kopec tak si aj zašportujem aj si zaslúžim malé piknikové povyrazeníčko. Nezostanem dlho, dám si jednu minerálku, trošku zeleninového šalátu, mooožno malé pivko. A pojdem domov.
Nuž som teda zbalila fľašu vína pre oslávenca, zeleninový šalát aby som neprišla s prázdnymi rukami a vyrazila. Peši. Do kopca. Hodinku som sa venovala mestskej turistike, až kým som nedorazila do lesa, ktorý viedol na kopec nad mestom. Po ďalšej polhodinke som pevným krokom a vo vražednom tempe prišla k prvému bufetu, úplne upachtená, upotená, unavená ale strašne hrdá na seba čo som všetko dokázala. Odmenila som sa malým oroseným bernardíkom. Aaaach! Ako dobre to padlo.
A potom som sa pustila z kopca do doliny, aby som sa pridala k piknikovej spoločnosti. Pôvodne som chcela ísť po asfaltke, ale zbadala som chodník, ktorý sa vinul približne mojím smerom, tak som sa po ňom vybrala. Človek musí objavovať nové cesty, je to dobrodružné, poučné a zábavné. Aj aj bolo. Ukázalo sa, že je to nový náučný chodník, o ktorom som nevedela. V strategických rozostupoch boli rozmiestnené cedule s poučnými textami a obrázkami o miestnej faune a flóre a ďalších dôležitých veciach, ktoré som v tej rýchlosti videla len rozmazane. Prišla mi totiž ďalšia správa o kriticky nízkom počte muffinov, ktoré napiekla ER, takto najväčšia odborníčka na dobré jedlo v širokom-ďalekom okolí. Poľovnícky posed s nápisom POĽOVNÍCKY POSED som si však všimla a mimoriadne ma pobavil.
Opäť sa ukázala stará pravda, že v lesoch v okolí mesta sa nedá stratiť. A môj skvelý orientačný zmysel, vytrénovaný dlhými výletmi stopom po cudzích krajinách, kedy vedieť čítať mapu bolo otázkou života a smrti, ma opäť nesklamal. Chodník skončil takmer presne pri mieste, kde sa konal piknik! Privítali ma nadšené výkriky: Už sme ťa ani nečakali! a podobne. No, všetci boli veselí, najedení a málo triezvi. Oslávenec už nerozprával, ale novej fľaši vína sa viditeľne potešil. Potom mi nalial do plastového pohára dva deci fernetu a pripili sme si na jeho zdravie. Naložila som si plnú papierovú tácku avokádového šalátu s kuraťom, paradajkového šalátu s mozarrelou a jeden špenátový závin. Ako predjedlo som si dala slaný muffin od ER a ďalšie dva po jedle. Ona je fakt najlepšia kuchárka čo poznám. Fernet mi vydržal ďalšie dve hodinky, postupne som si ho riedila až v ňom bolo viac toniku ako fernetu. Oslávenec usúdil, že na stole zostáva príliš veľa jedla, tak ho začal ponúkať dokola. Bohužiaľ, už z neho nevypadlo nič iné iba kachny - kachny - kachny. Ale boli strašne dobré.
Kamaráti potom usúdili, že už mám ten fernet príliš svetlý, ďalší už nebol a im tiež došlo pivo a tak sme sa odobrali do blízkej krčmy. Tam fernet mali, pivo tiež a na tom čerstvom vzduchu čertovsky dobre chutí. Aspoň že som už nič nejedla. Koniec-koncov, fernet je žalúdočná medecínka. Určite sa po ňom chudne. Hlavne keď mu dáte ten správny názov fernet SLIM. Večer sa skončil veľmi veselo, v lodi čo sa plaví do neznáma sme sa odplavili domov a na celé hrdlo sme s neznámymi ľudmi v autobuse MHD vyvreskovali túto pieseň.

12. deň: Eat, drink and be merry, for tomorrow ye diet

Ráno to ešte vyzeralo v pohode, zbodla som svoj jogurtík a vykročila do práce. Ale už od obeda bolo jasné, že tento deň to s diétou nedopadne vôbec ale vôbec dobre. A na večer som mala naplánovanú účasť na outfit večierku. Dokelu, dokelu, dokelu.
No, nikto nemôže povedať, že by som sa nepokúsila dať si na obed niečo ľahké. Kto mohol vedieť, že šalátu s ryžou bude plný oooobrovský tanier, pokvapkaný (dúfajme olivovým) olejom a nádherne naaranžovaný. No nezjedzte to. Bolo to výborné. Aj ten pomaranč navrchu. No proste dokonalé. Akurát to boli asi tak dve porcie pre normálne obedujúcich ľudí a štyri pre diétujúcich ľudí. Žalúdok bol z toho taký prekvapený, že hneď dostal kŕče a tie sa ho držali celé popoludnie. Až kým som nedorazila na outfit večierok k mojej drahej sestričke a nedala som si jednu liečivú whiskymedecínku. Kŕče okamžite zmizli a žalúdok bol pripravený, aby sa mohol ládovať ďalšími párty dobrotkami z obloženej misy a z fľaše.
Outfit večierok je geniálny vynález mojej sestry a jej kamarátok, všetky sú pre mňa módnymi guru, čítajú elle a marianne životzačínávetřiceti, takže vedia čo sa nosí a aj toho nakupujú za plné skrine. Raz za čas sa im to už zunuje, alebo potrebujú vyprázdniť skrine pred ďalšou sezónou alebo odhodiť nejaký kúsok, čo im spôsobuje traumu, lebo bol darovaný bývalým frajerom a tak to všetko nahádžeme na kopu a každý si vyberie čo sa mu zapáči. Vždy odtiaľ odídem s plnou igelitkou a plne pripravená na novú sezónu. Okrem toho sa tam naučím plno nových vecí, ako je napríklad správna dĺžka nohavíc, ako elegantne zladiť sako a tričko, ako použiť očný tieň a podobne. Mám rada outfit večierky. Nevadí, že do polovice vecí sa nezmestím, lebo všetky sú o dve čísla menšie.
Úlovok z outfit večierku:
- tri saká, z toho dve od kostýmu ale do nohavíc som sa nevošla (potrebujem do práce aby som bola business chic)
- štyri tričká, značky: GinTonic, Mango, H.I.S, noname asi zo Šamorína, veľmi sexi čierne tielko s motýlikom z lesklých korálok
- skvelé červené plátené nohavice po sestre
- rifľová sukňa, v miestnej krčme v nej budem za hviezdu
- niekoľko panákov whisky, z čisto medecínskych dôvodov (ale ostatné outfiťáčky boli na úrovni a pili víno)
- nepočítane zobnutí do obloženej misy, obsahujúcej syry ementál, nivu a ešte nejaký strašne dobrý údený, debrecínsku salámu a rôzne druhy šunky (no dobre, zostala som iba pri debrecínke, veď mám úroveň ako bývalá vegetariánka) a skvelé celozrnné pečivo, a zeleninka (keď som si uvedomila, čo všetko som už pojedla, snažila som sa to naprávať veľkými množstvami pojedenej zeleniny)
- tri muffiny, dva čokoládové, jeden orechový, iné sladkosti tam neboli zaplaťpánboh

11. deň: Holka jako lusk - zelená a ohnutá

Elle ma upokojila, že v zelený deň nehrozí, že "z vás po náruživé konzumaci potravin této barvy bude 'holka jako lusk - zelená a ohnutá'", takže som sa s chuťou pustila do toho. Celkom som sa aj tešila. Včera som si totiž navarila samé parádne zelené jedlá.
Menu na tento deň:
Raňajky: kiwi jogurt
Desiata a olovrant: ovocný šalát so zelenými jablkami, kiwi a hroznom
Obed: zelené cestoviny aglio e olio (troška olivového iba) s brokolicou uvarenou v pare, zelený šalát
Večera: špenát s nivou, zelený šalát

Plnopráce v práci stále pokračuje, takže som celý deň sedela za počítačom a popri tom sa napchávala ovocným šalátom. Poobede sme mali školenie, takže aspoň na chvíľu som prestala zásobovať telíčko hroznovým cukrom. Potom som mu to ale zas vynahradila nivou (a špenátom), fakt skvelé jedlo. Akurát nie na diétu.
Bolo mi dáko smutno z celého dňa, tak som sa pokúšala zorganizovať večerné popíjanie tekutého hrozna, ale všetci na mňa už zabudli a mali svoj program. Išla som teda domov, peši a pohodlné topánky mi na päte narobili otlaky ako svet.
Rozhodla som sa opustiť farebnú diétu, lebo sa ukázala ako scestná a kontraproduktívna (síce som nepribrala ale ani neschudla ani deko). Takže som na zajtra nič nevarila. Zato som si poriadne zacvičila. Začína sa to telíčku páčiť toto cvičenie.

10. deň: Potrebujem ŽLTÉ slnko

Chcela som aby tento deň bol žltý. Taký žltý ako keď človek zavrie oči a vidí slnkom prežiarené jasné svetlo. Keď mám pocit, že celé telíčko zahrieva jasné, žlté, teplé, jarné slniečko - také čo poteší po dlhej zime, ale ešte nepáli ako uprostred leta. Ako je práve teraz. Žltá je dobrá, žltá ako svetlo a ako oheň, čo prinášajú život. Žltá ako ananás. Najlepšie ovocíčko aké poznám.
Menu na tento deň:
Raňajky: ananásový nízkotučný jogurt s trochou müsli
Desiata a olovrant: ananás
Obed: kari ryža s kúskami kari kuraťa a žltá paprika
Večera: zemiaky so šošovicou

Žltá ako barva správného zažívání, tedy přítel plochého bříška. Eh. Od toho mám teda poriadne ďaleko. Zdá sa mi, že to ide pekne pomaly. A navyše zmizla tá príjemná euforická nadšená nálada, čo sa ma zázračne držala celý minulý týždeň. A ešte som mala nad hlavy práce. A musela som odmietnuť pozvania na obed od priateľov. Dve. Jediná zábavná vec bola, keď som svojej šéfke vysvetľovala farebnú diétu. Ona je Angličanka, takže sa ničomu nedivila. Aspoň nie nahlas.
Ešte aj domov som išla pomerne dosť znechutená a to som mala konečne pohodlné topánky, do ktorých som sa pred odchodom prezula. Asi sú dáke škvrny na slnku a to na inom mieste ako boli minulý týždeň.
Doma žienku domácu čakala druhá šichta. Musela som navariť na zajtra dve jedlá príslušnej farby a cvičiť. Kupodivu mi ale varenie úplne zdvihlo náladu. To sa mi ešte nestalo. Samé zdravé a chutné jedlá. Konečne som si našla systém, ktorý mi na cvičenie vyhovuje a zdá sa mi dobrý.
Najprv rozcvička s pilatesom a potom poriadna porcia brušákov a ďalších posilovacích cvikov a potom zas pilates. Na konci má príjemné cviky na uvoľnenie telíčka. Hooodne dlho sa pri tom cvičení len tak leží na zemi. Motivuje ma to :-)

9. deň: Stále nie som v ČERVENÝCH číslach na váhe

No dobre, váha sa síce zanovito drží v účtovne plusových položkách, čo vôbec nie je žiadúce. Ale červený deň zaručí prechod do červených čísel. Alebo nie?
Menu na tento deň:
Raňajky: jahodový nízkotučný jogurt
Desiata a olovrant: jedno červené jablko
Obed: tuniak v paradajkovej omáčke s červeným šalátom z paradajok, kápie, cvikly, troška červenej cibule a červenej papriky.
Večera: pečené fazule od Heinza v paradajkovej omáčke s červeným šalátom čo zostal od obeda.

Malinová ústa, vášnivě červená, krvavá červená ako nasľubovala Elle som síce nemala, ale tá červená ma aspoň nabila energiou do práce. Bohužiaľ, keď som išla peši domov v nepohodlných topánkach, cítila som sa pomerne groggy. Neviem či to bolo tým nízkym tlakom alebo príliš veľkou porciou fazulí. Ale električenku si just nekúpim. Budem pekne chodiť. Aspoň do výplaty.
Doma som si pustila Pilates cvičenia a pokúšala sa čo-to z toho zacvičiť správne, ale je to ťažšie ako to vyzerá. Radšej som si dala ešte svoju dávku obvyklého cvičenia. A navarila som si mňamky na zajtrajší deň.

8. deň: Fifty years ago people finished a days work and needed rest. Today they need exercise.

Kvôli niekoľkým kapurkovým porciám tekutého hrozna so sodovou vodou som nestihla pripraviť na dnes žiadne jedlo, ktoré by dôstojne vyhovovalo prísnym pravidlám farebnej diéty z Elle. Okrem toho som mala mať obed so šéfom a ťažko by som asi vysvetľovala, že trvám na tom, že všetko čo zjem musí byť červené/žlté/zelené. Takže naspäť ku klasickému jogurtu s müsli. A pestrofarebnej aj keď diétnej strave.
Bol to náročný pracovný deň, takmer neustála šéfova prítomnosť tiež človeku na nálade nepridá. Aspoň že zrušil spoločný obed a redukoval to na kávu. Myslím, že sme si dosť podobní. Nevadí nám práca s ľuďmi. Keby sa do toho ustavične neplietli kadejakí ľudia. Šla som teda na osamelý diétny obed. Spoločnosť mi robilo iba prírodné kuracie a trocha varených zemiakov, aj to iba kým som ich nezbľajzla. Spoločnosť omáčky Café de Paris som odmietla. Nevedela som síce čo to je, ale znelo to veľmi ťažko a zábavne. Vyhľadala som si to vo wikipedii. A nevedela som či sa mám tešiť, že som si to nedala (lebo základ tvorí hlavne maslo) alebo plakať (v lepšej spoločnosti sa do toho pridáva aj dáky liqueur). V konečnom dôsledku je to asi jedno, omáčka ktorú som odmietla bola pravdepodobne UHO (univerzálna hnedá omáčka) a žiadna Café de Paris sauce.
Bol to hooooodne dlhý deň. Keď som sa konečne dostala k šalátu so zeleninkou, troškou cottage cheesu a slnečnicovým chlebíkom bolo už veľa hodín. Kolegovia išli na popracovný drink a tak som si povedala, že trochu toho tímbildingu nezaškodí ani mne a šla som na dva obrátené s nimi.
Keď som unavená, znechutená a ospalá dovliekla domov nákupy z tesco teraz už naozaj na farebnú diétu z Elle bolo ešte viac hodín. Napriek tomu som ešte namiešala šalát na prvý farebný deň a dokonca aj cvičila. Pustila som si k tomu Denník Bridget Jonesovej, aby som mala pocit, že nie som tá najnemožnejšia osoba na svete. Akurát ten záverečný bozk čo dostala od Mr. Dreamy Darcyho mi v tom veľmi nepomohol.

7. deň: The best way to lose weight is to develop an orthodox belief in some religion that doesn't allow any fun

Ráno som vstala s miernou kocovinou, odhodlaním vytrvať a rozhodnutím, že si dám ovocný deň. Kocovinu som sa snažila utopiť veľkými pohármi vody, ale odhodlanie a rozhodnutie som si nechala. Po banáne a jabĺčku som sa pustila do upratovania obývačky, nič náročné takto naráno, iba trošku utierania prachu. Michael Palin sa škrabal na svoju Annapurnu, ja zas na svoju. Každý máme svoje nedosiahnuteľné pohorie. Povysávala som a poumývala dlážku. Toto robia ľudia každú sobotu. Wow!
Na obed som si nakrájala kopu ovocíčka do ovocného šalátu. Hlavne ananás, ktorý je vraj tiež tukožravý, pomaranč, dve jablká a malilinký banánik. Pekný bol ten šalát. A dobrý.
Mierne som si zacvičila, ale komplikovala to trošku beštia chlpatá, keď som vytiahla karimatku, usúdila, že to je pre ňu na ležanie. Roztiahla sa tam a musela som ju poškrabkať po bruchu, až potom som prešla na vlastné brušáky. Akurát ma neustále rozosmieval Kemr s tým svojím "dej fem ten fek, ten fek sem žek". Večer zavolala zúfalá kamarátka, ktorú po víkende slávnostne v nedeľu podvečer odviazali od sporáka, že potrebuje drink. No odmietnite. Ovocný deň som zavŕšila porciou tekutého hrozna s bezkalorickou sodovou vodou a prvý týždeň dietovania bol za mnou.
To by ma zaujímalo, ako dlho ešte vytrímem.

6. deň: If God had intended for us to touch our toes, He'd have put them on our knees.

Až keď som aj na ďalší deň ráno vážila o dve kilá menej, tak som sa odvážila uveriť tomu, že je to naozaj. Vypracovala som si skvelý plán na budúci týždeň, ktorý bude pozostávať z farebnej diéty z Elle. Keď chudnúť, tak aspoň kreatívne, nech má človek nejakú zábavu pri tom strastiplnom procese.
Vôbec som nebola ráno hladná. A navyše som mala CHUŤ cvičiť. Divné. Ba až podozrivé. Nuž, dala som si jogurtový nápoj a pustila si dvd s cvikmi Pilates, ktoré som si kúpila pred troma mesiacmi v náhlom zatemnení mysle v potravinách, keď som čakala v rade pri pokladni. Cviky vyzerajú na prvý pohľad jednoduché a nenáročné. Ale ako som sa pri tom zapotila! Len si skúste dosiahnuť na prsty nôh cez pneumatiku na bruchu. A to bola vraj iba rozcvička. Vypla som to a šla na trh nakúpiť dobroty na budúci týždeň. Dobroty myslím ovocie a zeleninu, aby bolo jasno.
Mám rada trh. Mierne organizovaný chaos, ktorým sa preplietajú ľudia s košíkmi za vidinou zdravého života, dobrého sobotného obeda alebo aspoň raňajšieho panáka na poprávku. Do toho neuveriteľne šikovní bujarí predavači rýchlosťou blesku hádžuci na váhu zeleninu a z hlavy ceny asi tak o päť korún vyššie ako by ste v skutočnosti mali zaplatiť. Nakúpila som plné dve veľké tašky ovocia a zeleniny a odtiahla to domov. Bolo to ako očistec, ktorým človek musí prejsť aby mohol vstúpiť do Raja Zdravého Života.
Prišiel čas vykasať si rukávy a pustiť sa do plnenia Upratovacieho tréningového programu. Vytiahla som teda rebrík a poďho do umývania okien. Pri zvesovaní závesov som si zaposilovala ramenné svaly, pri vyliezaní z rebríka a na rebrík zase stehenné. A možno aj zadok. Pri nosení kýblov s vodou opäť ramená - to budú bicepsy! Bicepsy rástli aj pri leštení okien. Jejda jejda, aby zo mna nebola nakoniec nafúknutá kulturistka! He he.
Medzi leštením som si dala ľahký obed s ryžou s kuraťom a do toho nakrájanou zeleninkou. Večer som si zase nakrájala kopu zeleniny dovlečenú z trhu do jarného šalátu: šalát, kapusta, jarná cibuľka, redkvička, trošku paradajky a uhorky. Aby ma neporazilo z toľkých vitamínov, dala som si k tomu cottage cheese. Zeleninový.
Ukecala som kamaráta, aby so mnou išiel peši do mesta vrátiť Bridget Jonesovú tam kam patrí. Po prechádzke sme si zaslúžili drink a tak sme pri vínnych strikoch (on pil pivo, ale ja mu to nezávidím) rozoberali život, vesmír, lásku a vůbec.

5. deň: I don't jog. It makes the ice jump right out of my glass.

Preč so stereotypmi. Stereotypy nás ubíjajú, ničia naše životy, berú nám všetku radosť, kreativitu a potešenie zo života. Treba sa ich zbavovať častejšie ako obnosených handier. Nebol žiadny jogurt s müsli na raňajky! Ale otoustovaný slnečnicový chlieb (všimli ste si, že keď sa tie slnečnicové semienka trošku opečú, tak sú oveľa lepšie?) s plátkom syra (dobre dobre, ale jeden som rozdelila na dva krajíčky chleba).
Mala som ísť na obed so šéfom a presvedčiť ho, že som najlepší zamestnanec a preto mi treba zvýšiť plat. Trochu som z toho bola nervózna, tak som zjedla celý (malý) balíček sušených jabĺk s citrónovou príchuťou. Šéf nakoniec obed zrušil, ale aj tak ma zachránil pred obedom s priateľmi a možno aj čímsi ďaleko horším, napríklad konečne poriadnym jedlom. Vydýchla som si a šla si dať trošku opečených zemiakov s grilovanou zeleninou a k tomu miešanú zeleninu. Mám celý víkend na to, aby som presvedčila samu seba o svojej úžasnosti. Keď tomu sama uverím, presvedčím aj šéfa.
Keď sa človek cíti v živote neistý, chytá sa známych vecí ako topiaci sa slamky. Monitorovala som pohyb keksíkov Manner po kancli. Zo zasadačky, kde sme mali meeting a ľudia ich tam jedli akoby nič, ich nejaká mrcha potom presunula naspäť do kuchynky. No nič, zblajzla som jogurt s müsli a vydala sa na pešiu cestu domov, poťažmo do krčmy. Taký normálny piatok.
Cestou som si požičala dvd Denník Bridget Jonesovej. Za odmenu za ťažký týždeň.
Taký normálny piatok. Krčmové posedenie s priateľmi som si spestrovala vínnymi strikmi namiesto pivka, do ktorých som púšťala smutné slinky, keď sa všetci ládovali pizza chlebom s cesnakovou omáčkou. Vedeli ste, že pohár vína má okolo sto kalórií? Panák podobne. Pivo o polovicu viac. Achjo.

4. deň: What you eat while standing up doesn't count

Zaspala som. Takže müsli s jogurtom do mňa padalo postojačky medzi umývaním vlasov, obliekaním a ďalšími nevyhnutnými vecami, čo treba ráno urobiť. Ani ich neviem vymenovať takto rýchlo, ale každé ráno mi zaberú hodinu času. Je to známa vec - čo človek zje postojačky, to sa neráta. Takto bez raňajok som si išla hneď zabehať. Na bus. Niežeby som to obvykle robila. Alebo že by ma nejak zvlášť trápilo, že už štvrťhodinu mám sedieť na hodine angličtiny so šarmantným anglickým gentlemanom (má aj vlastný trávnik!). Ale uvidela som dvoch bývalých kolegov, čo pôsobia ako z úplne inej planéty, takže mi spôsobilo mimoriadne potešenie, keď som okolo nich prebehla s hurónskym výkrikom - Čaute! a zmizla v buse.
Kolegyne ma na obed zatiahli do vegetariánskej knajpy. Anisanepýtajte čo to bolo, ale bola toho polovičná porcia. A bez tatárskej! Zato s misou šalátu k tomu.
Vidina toho, že toto by malo byť jediné jedlo dňa, ma vyhecovala k nákupu slnečnicového chleba s brokolicovou svačinkou. Na večeru. A dvoch balíčkov sušených jabĺk. Ale tie zostali v šuflíku.
Keksíky Manner som takticky presunula spoza mikrovlnky do zasadačky, kde malo byť školenie. Ale nebolo. Uchýlila som sa tam s večerou a pri žutí chleba s brokolicovou pomazánkou som si radšej čítala časopis, aby som nevidela ten vyškierajúci sa ružový sáčok.
Dvaapolhodinová búrlivá domová schôdza ma naštartovala tak, že som normálne cvičila. A poriadne. Mali by byť častejšie ako raz za rok, tieto schôdze.
Ten banán, čo som jedla motivačne cestou na schôdzu, aby som ju vôbec dáko zvládla, sa nepočíta a preto ho ani nebudem spomínať.

3. deň: The longest journey begins with a single step

Ráno som vážila o dve kilá menej. Nerobím si nádeje, podozrievam telíčko, že to len na mňa zo všetkých síl kričalo, aby som už preboha prestala robiť hovadiny a to HNEĎ. Tie dve kilá boli naspäť hneď po prvej lyžičke jogurtu s müsli. Určite. Beštia chlpatá si chcela liznúť jogurtu, ale nízkotučný jahodový jej nevoňal, tak pokrčila ňufák a išla chrúmať granule z misky. Docela sa mi točila hlava.
Na obed som zliezla z Lomničáku do obchodu po dve paradajky a uhorku a zase ho vyliezla naspäť do kanclu. Nakrájala som si ich do ryže s kuraťom čo som si včera uvarila a dnes zohriala v mikrovlnke (hej, keksíky Manner tam ešte za ňou stále sedia). Kolega sa ma pýtal, či jem niečo strašne zdravé. Keď je v tom nakrájaná tá zelenina.
Myslím, že budem musieť jesť niečo poriadne aj na večeru, lebo dva banány a jablko ma ledva doniesli domov. Keď mám kráčať v nepohodlných topánkach hodinku po meste, potrebujem nejaké výživnejšie palivo - možno aj dva plátky celozrnného chleba so syrom. Alebo čo. No, ale dnes som to ešte zvládla.
Zanedbávam upratovací projekt, tak som sa len pre umlčanie svedomia pustila do upratovania jednej časti skrine. S veľkým gustom som vyhodila zopár hnusných kabeliek, čo som dostala darom, polámaný dáždnik, deravé topánky a rifľovú bundu čo si vždy napriek zdravému rozumu oblečiem a vyzerám ako idiot. Aby som sa nemusela dívať na ten strašný trapas s celebritami na ostrove, tak som radšej robila brušáky. 100 ale s podvádzaním.
Furt mám pocit, že to nie je dosť.

2. deň: The second day of a diet is always easier than the first. By the second day you're off it.

No. Ale ja sa ešte držím. Aj keď medzi štvrtou a piatou prišla taká menšia krízička. A dúfam, že sa ju podarilo zahnať asi tak na ďalší mesiac.
Deň začal klasicky - müsli s jogurtom. Asi to už inak nebude. Nepodarilo sa mi kúpiť slnečnicový chlieb. Ovšem obed bol zásadnou zmenou oproti obvyklej rutine. Namiesto najlepších francuzákov v meste som si v obľúbenej krčme dala šalát s toustom. Šalát pozostával hlavne z kapusty, čo ma vzhľadom na jej tukožravosť potešilo. Horšie to bolo s toustom z bieleho chleba, so syrom a šunkou. Uff. No nič, boli toho len štyri maličké trojuholníčky, tak som to podelila na obed a dva zostali na večeru. S jablkom.
Čo som NEZJEDLA: dva čokoládové bonbóny (poznám sa, pri jednom by nezostalo) z bonboniéry, čo sme dali kolegyni k meninám. A že to boli belgické čokolády v tvare morských príšer! Francúzske zemiaky. Nebudeme už o tom hovoriť. Tri veľké alebo štyri malé pivá. Pohovoríme.
Z práce som šla peši. Asi tak necelú hodinu. A v nepohodlných topánkach. Doma som topánky prezula a šla kúpiť niečo pre beštie chlpaté. Ďalšiu polhodinu peši. Zapadalo slnko a všade zúrila jar. Tak som si zľahka vykračovala v oranžových teniskách a s oranžovým ruxakom. Odolala som tomu, že sa zastavím u kamaráta a zájdeme na pivko. Aj po ceste naspäť.
Cestou z obchodu už ruxak vážil 8 kíl. Presne. Tak som si hovorila - idem na bus, nebudem to ťahať. A potom zase - felisia, dievča, pomysli aký obdiv a slávu vo svojich očiach získaš, keď to domov odtiahneš peši. Hodila som ruxak na chrbát. Ľahký krok svižnej lane s vidinou štíhlosti pred sebou sa zmenil na ťažký a rozvážny krok horského nosiča, s každým pohybom presne vymeraným tak, aby nestratil rovnováhu a odhodlanie kráčať vpred. Zvládla som to.
Telíčko sa toľkému nečakanému a neobvyklému návalu aktivity potešilo a odmenilo sa mi záchvatom migrény so všetkým čo k tomu patrí. No ďakujem pekne. Zajtra sa budem venovať niečomu ľahšiemu. Umyjem obrovské okno. Alebo spravím sto brušákov. Tak.

1. deň: Probably nothing in the world arouses more false hopes than the first four hours of a diet

Potrebujem schudnúť. Už ma to nebaví. Nezmestím sa do nohavíc. A na tej fotke z nedeľného výletu je fakt riadna kvargľa, na tej kvargli.
A potrebujem upratať. V byte, aj v sebe. Tak.
Dnes sa zadarilo. Ľahké raňajky, jogurt s müsli. Nízkotučný. Strašne divné vraj kuracie kung-pao s ryžou na obed. Ale bola tam hlavne kapusta. Vraj je tukožravá, tak ma to utešovalo. Potom už len tri jablká a pomarančový džús. Eh.
No nič, hlavné je, čo som NEZJEDLA: chocolate chip cookie u kolegyne na stole, druhý chocolate chip cookie u kolegyne na stole keď som k nej znovu išla. Keksík Manner schovaný v kuchynke za mikrovlnkou. Sú firemné, neviem kto si ich tam schováva. A strašne dobré. Nedala som si. Tak.
Hm, cvičiť sa asi neprinútim. Ale zato upratovať treba. Tak som hodinku vysávala a umývala dlážku. Trochu som si pri tom trsla aj.
Zatiaľ to nevyzerá, že by sa nejaké kilá chceli odporúčať.
No dobre dobre, ja viem, že to nie je jednoduché. Keby bolo, tak som štíhla ako prútik, že.
Ale mám plán.